Rádio Vaticana

Klid, mír a pokora

6.9.2013

Homilie ke 23. neděli v mezidobí, cyklus C.

Je rozhodovanie ťažké? Odísť po exercíciách na Hrádku na Slovensko ťažké nebolo. K cieľu prichádzame v noci a tak Kráľovu hoľu uvidíme až zajtra. Než zaspím pri krbe na fare v Červenej skale, otázka ma ešte chvíľu zamestnáva. Je rozhodovanie ťažké? Pre mnohých ľudí spôsobuje úplné muky. A tí potom často nechajú za seba rozhodovať iných. Alebo ešte horšie, nechajú rozhodovať okolnosti podľa toho, ako sa vyvinú. To je úplné otroctvo a útek zo zodpovednosti. Svätý Ignác z Loyoly to veľmi dobre pochopil. Preto venuje otázkam voľby veľa miesta vo svojich exercíciách. Hlavne v druhom týždni.

Ignác samozrejme nepopieral, že hlavná voľba je tá morálna, aj keď si bol vedomý toho, že nie je vždy ľahké rozlíšiť medzi dobrom a zlom. Ponúka preto pravidlá pre rozlišovanie. V tom však nespočíva jeho originalita. Tá spočíva v dôležitosti, ktorú Ignác prisúdil rozlišovaniu medzi dvoma, alebo viacerými dobrami. Že nemáme chcieť zlo, teda hrešiť, je pre neho samozrejmé. Ale kresťanský život sa pre Ignáca nevyčerpáva v úsilí nehrešiť. Nechce iba splniť normu, ale chce sústrediť celú svoju energiu pre niečo nové, krásne a dobré. A to maximálnym jemu dostupným spôsobom. Pýta sa teda každý deň: „čím viac môžem prispieť k rastu Božieho kráľovstva na zemi“? Alebo „čím viac môžem prispieť k sláve Božej“? Tu má svoje korene ono známe OAMDG – Omnia ad Maiorem Dei Gloriam – Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu.

Čím človek najviac prispeje k Božiemu kráľovstvu na zemi? Čo je ono viac (magis), ktoré Ignác má za kritérium rozhodovania? Bolo by omylom si myslieť, že to je vždy ten maximálny výkon, ktorý je možné podať. Ignác je realista, ktorý dokáže analyzovať situáciu, zvážiť sily a realisticky posúdiť na čo má. Tento postoj si musel tvrdo vybojovať, aby prekonal počiatočný extrémizmus konvertitu. V evanjeliu nájdeme tento realistický postoj u samotného Pána Ježiša. Akoby hovoril Ignácovi z duše, keď uvádza príklady z vojenského života, ktoré boli Ignácovi tak blízke. Hovorí totiž o kráľovi, ktorý tiahne do vojny až potom, keď si uvážil, „či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami?“ (Lk 14, 31)

Príklady, ktoré Ježiš v evanjeliu uvádza, nás však stavajú pred otázku: Čo je to realizmus v duchovnom živote? Nemáme sa predsa snažiť o dokonalosť a veriť, že aj diela, ktoré presahujú naše sily, dokončí sám Pán? Máme na to rezignovať a uspokojiť sa s kompromisom? Ak v spiritualite kresťanského Západu rozlišujeme evanjeliové rady a prikázania, znamená to, že rady sú iba pre dokonalých, zatiaľ čo zvyšok kresťanov je ospravedlnených, keď sa uspokoja s plnením prikázaní. Kresťanský Východ naopak nerozlišuje medzi radami a prikázaniami a dáva tým najavo, že všetci pokrstení sú povolaní k rovnakému ideálu - zbožšteniu (theosis).

Pojem zbožštenie sa na Západe neuchytil. Budil totiž asociácie so zbožštením rímskych cisárov, alebo s neskorším Nietzscheho Nadčlovekom (Übermensch). V obidvoch prípadoch teda s postojom človeka, ktorý sa nedovolene vyvyšuje nad samého seba. A tým sa stáva niekým iným, než človekom. Kresťanský Východ je tu jasný. Zbožštením sa človek nestáva niekým iným, ale stáva sa človekom vo vlastnom slova zmysle. Prítomnosť Ducha Svätého v človeku, ktorá je nám daná pri krste, nie je nejakou sviatočnou exaltáciou, ale ontologickou danosťou, ktorá vydrží všednosť normálnych dní, pretože jednoducho patrí k človeku.

Pavol Evdokimov sa dokonca odvažuje tvrdiť, že Duch Svätý je súčasťou vnútornej štruktúry človeka. Najjasnejšie túto vieru vyjadrujú reliéfy v priečeliach arménskych kostolov, kde často nachádzame vyobrazenia ako Stvoriteľ vdychuje do Adamových nozdier Ducha Svätého, formou holubice. To nie je alegória, to je symbol, ktorý tu rozvíja celé svoje bohatstvo. Ak nám Boh vdýchol do nozdier svojho vlastného Ducha, tak sme Bohu skutočne podobní, resp. zaviazaní sa podobnými skutočne stať. To obsahuje robiť rozhodnutia, ktoré nás k tejto podobnosti vedú. Silu robiť ich máme. My ju len nechceme používať, pretože sa nechceme vzdať návykov a zlozvykov s ktorými sme sa stotožnili. My sa však s ničím stotožňovať nemáme, iba s jedným jediným – s Duchom Svätým. Ten totiž ako jediná sila v našom živote si nás nechce podmaniť, ovládať a zotročiť. Ale chce nás oslobodiť, aby sme boli sami sebou.

Sami sebou sa stávame v tej miere, v akej sa pretvárame na ikonu Krista. K tomu však potrebujeme inšpiráciu Ducha Svätého. Tá nám dáva odpoveď na otázku z knihy Múdrosti: „Kto by poznal tvoju vôľu, keby si mu ty nedal múdrosť a nezoslal z výšin svojho ducha svätého?“ (Múd 9, 17) Boh nám však svojho Ducha Svätého už dal. A s ním aj jeho silu. Ňou je láska. Správne rozhodnutia robí teda iba ten, kto miluje. Má v duši kľud, mier a pokoru, pretože robí dobré veci v pravý čas.

Richard Čemus