Vedoucí slovenské redakce Vatikánského rozhlasu O. Jozef Šofranko se ptal svého krajana, řecko-katolického arcibiskupa Cyrila Vasila, který je sekretářem Kongregace pro východní církve, na historii a současnost Libanonu vzhledem k nadcházející návštěvě Benedikta XVI. v této zemi.
Prečo práve návšteva Libanonu?
„Libanon ako krajina je jednou z typických krajín Blízkeho východu, a na druhej strane istým spôsobom aj netypická. V čom spočíva jej typickosť a netypickosť. Typickosť spočíva v tom, že je to krajina - po stránke zloženia obyvateľstva -, reprezentujúca naozaj zloženie Blízkeho východu, s veľkou časťou veriacich islamského náboženstva, ale súčasne s veľkou prítomnosťou kresťanov rozličných Cirkví, rozličných obradov. Na druhej strane je to krajina netypická, pretože na rozdiel od okolitých krajín sa po stránke politickej a spoločenskej štruktúry viac približuje štandardom západnej európskej demokracie ako ostatné okolité blízkovýchodné krajiny. Vyplýva to z veľmi komplikovaného historického prechodu, ktorým sa táto krajina vyformovala. Už počas trvania Osmanskej ríše to bola krajina s vysokou koncentráciou kresťanského obyvateľstva, ktoré bolo silne napojené na kultúru európskych krajín, osobitne na francúzsku. Istým spôsobom bola aj pod nepriamym patronátom európskych kresťanských veľmocí, ktoré sa snažili zabezpečiť osobitné postavenie kresťanským komunitám, ktoré tu boli koncentrované. Toto neskôr prispelo k tomu, že Libanon sa stal naozaj útočišťom aj pre kresťanov, ktorí boli prenasledovaní aj v iných častiach ešte bývalej Otomanskej ríše. Preto je dnes náboženské zloženie Libanonu, aj čo sa týka Katolíckej cirkvi, veľmi pestré. V Libanone sú dnes prítomné administratívne jednotky prakticky všetkých východných katolíckych cirkví. Majú tu sídlo traja patriarchovia, teda polovica zo šiestich východných katolíckych patriarchov: maronitský patriarcha, sýrsky patriarcha a arménsky patriarcha. Rovnako sú tu prítomné biskupstvá a farnosti ostatných patriarchálnych východných cirkví – melchitskej, ktorej patriarcha sídli v Damasku, takisto tu sídli biskup chaldejskej cirkvi a sú tu prítomní aj veriaci koptskej cirkvi. Takže z tohto hľadiska je Libanon reprezentatívnou vzorkou tej zložitej mozaiky, ktorú prezentuje celkovo Blízky východ, a ktorú prezentujú aj východné cirkvi. Okrem východných katolíckych cirkví sú tu samozrejme prítomné aj východné nekatolícke – pravoslávne cirkvi.“
Už tu bolo naznačené administratívne rozdelenie Katolíckej cirkvi v Libanone. Aká je však tamojšia situácia, čo sa týka náboženského zloženia?
„Čo sa týka náboženského zloženia, hlavnou kresťanskou skupinou, reprezentujúcou Libanon sú maroniti, teda veriaci maronitského antiochijského patriarchátu. Je to starobylá východná cirkev, ktorá vznikla ako následok skoncentrovania sa veriacich okolo mníšskej skupiny sv. Marona a neskôr sa vytvorila na samostatný patriarchát, ktorý nikdy nebol prakticky v nejednote s Rímskym stolcom. Maronitská cirkev sa spomedzi východných cirkví vždy hrdí tým, že je cirkvou, ktorá bola stále v jednote s Katolíckou cirkvou, a ktorá nemá vlastne ani svoju protistránku v zmysle niektorej z pravoslávnych cirkví. Po stránke počtu veriacich je to najpočetnejšia katolícka cirkev v Libanone a po stránke ich úlohy v libanonskej spoločnosti, je to takisto cirkev, ktorá má najväčší dopad aj na spoločenské dianie. Totiž na Blízkom východe sú častokrát aj spoločensko-politické súvislosti realizované na úrovni konfesií, ktoré sa spájajú s etnickým, teda náboženským princípom, a preto aj cirkevní predstavitelia sú častokrát chápaní ako tzv. „etnarchovia“, ako reprezentanti istej etnickej, náboženskej alebo spoločenskej skupiny. V tomto zmysle aj úloha maronitského patriarchu je v libanonskej spoločnosti veľmi vážená. Jeho hlas je naozaj hlasom, ktorý je počúvaný aj politickými reprezentantmi a napríklad pri tradičnom rozdelení úloh v libanonskej spoločnosti je dokonca štatutárne ustanovené, že kým prezident má byť zástupca kresťanského – maronitského spoločenstva, prvý minister zase zástupca niektorej z islamských komunít. Takže je tu isté rozdelenie síl, ktoré je dokonca ústavne zabezpečené, a ktoré zabezpečujú akúsi rovnováhu medzi prítomnosťou kresťanov a nekresťanov.“
Vráťme sa k samotnej apoštolskej ceste Benedikta XVI. Aký, alebo aké sú jej motívy?
„Jedným z motívov, resp. dobrou príležitosťou, je predstavenie posynodálnej apoštolskej exhortácie. Totiž pred dvoma rokmi sa konala tu v Ríme biskupská synoda venovaná otázkam Blízkeho východu a z nej sa pripravuje akýsi ucelený dokument, ktorý Svätý Otec ako výsledok debát, návrhov predložených na tejto synode, chce predstaviť celému katolíckemu kresťanskému spoločenstvu, ale špecificky, keďže je to otázka o Blízkom východe, chce sa obrátiť na veriacich kresťanov na Blízkom východe, pretože pozná problémy života kresťanských spoločenstiev tejto časti sveta. To, že bude tento dokument predstavený v Libanone, je tiež len dôkaz záujmu Svätého Otca o túto časť sveta, o tieto problematiky, o východné cirkvi, ktoré tu sú cirkvami väčšinovými, ktoré sú tu zastúpené, a ktoré dnes prežívajú rozličné, častokrát náročné situácie z hľadiska prežitia viery, z hľadiska spoločenského vývoja, z hľadiska bezpečnosti. Samozrejme, situácie sú naozaj rôznorodé. Počnúc situáciou nestability v Iraku, súčasne prebiehajúcou občianskou vojnou v Sýrii, po situáciu kresťanov, ktorí nemôžu verejne vyznávať svoju vieru ako v niektorých krajinách, napr. v Saudskej Arábii, až po situáciu relatívnej bezpečnosti, a dobrých cirkevných štruktúr v krajinách ako sú Libanon, Jordánsko alebo niektoré iné krajiny. Ťažko ich vymenovať, pretože každá situácia, každá krajina má svoje špecifiká. Tento dokument má akosi sumárne zhrnúť pohľad na tieto rozličné situácie a poukázať na to, že kresťania v každej z týchto situácií majú byť tými, ktorí majú prinášať do spoločenského života znak pokoja, solidarity, ktorí si majú svoje miesto v spoločnosti vedieť obhájiť aj na úrovni prijímania ich náboženskej slobody a ich zastúpenia v spoločnosti. Ale ktorí v prvom rade majú prežívať svoju vieru tak, aby sa stala kvasom pre celé spoločenské žitie.“
Z pohľadu sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, pod ktorú jurisdikčne spadajú jednotlivé cirkvi Blízkeho východu, a teda ako tak pozná situáciu – ako vnímajú túto návštevu Benedikta XVI. tamojší náboženskí a politickí predstavitelia?
„Myslím si, že Benedikt XVI. tak ako aj jeho predchodcovia, je vnímaný všetkými serióznymi predstaviteľmi rozličných náboženstiev alebo politických zoskupení ako reprezentant Katolíckej cirkvi, ako posol pokoja a ako morálna autorita, ktorá sa prihovára dnešnému svetu, a ktorá neustále pripomína potrebu vzájomného mierového spolužitia, vzájomného rešpektu. V tomto zmysle som presvedčený, že aj jednotliví predstavitelia náboženských spoločenstiev alebo politických zoskupení privítajú túto návštevu Svätého Otca, pretože je znakom a prejavom jeho úcty voči spoločenstvu, ktoré navštevuje, či krajine, ktorú navštevuje a jeho prejavom potvrdenia tejto svojej celosvetovej a všeobecne uznávanej misie.“
Rozhovor připravil O. Jozef Šofranko.
odeslat článek
vytisknout článek
